POŽEHNANIE STAROBY

            Mnohí sa staroby bojíme. Napriek všetkému toto obdobie života môže byť pre nás požehnaním.
            Spisovateľ Donald X. Burt v jednej zo svojich úvah hovorí: „Byť starý – to je akoby sedieť na vysokom kopci a pozerať sa naspäť do údolia svojho života. Kým tam sedím, môžem svoju spomienku upriamiť na ktorúkoľvek „záhradu radosti“ a navštevovať známe miesta a ľudí, ktorí so mnou prežili istý úsek života, i keď niektorí z nich už z tohto sveta odišli. V každom čase môžem si vzácne udalosti a ľudí, ktorí sa navždy stali súčasťou mojej bytosti, pozvať pred svoj zrak, sprítomniť si ich a „maznať sa“ s nimi.
            V takomto spätnom pohľade môžem vidieť, ako sa každý úsek z mojej minulosti priradil do plnej mozaiky života. Veď keď naša minulosť bola ešte prítomnosťou, nevideli sme veľkú časť jej krásy. Svätý Augustín o tom hovorí: „Keď som bol mladší, upriamoval som svoju pozornosť na malý mozaikový kameň, a tak veľmi som bol ním zamestnaný, že som nedokázal vnímať nádhernú krásu celku.““
            Mnohí starší ľudia môžu dosvedčiť, že v minulosti boli často zaujatí radosťou alebo častejšie utrpením malého úseku svojho života a celok pre nich akoby nemal zmysel. Ako mladí mali za sebou primálo minulosti, aby rozumeli svojej prítomnosti.
            Z tohto pohľadu môžeme starším ľuďom v mnohom závidieť a tiež sa z múdrosti ich života učiť.

(zdroj: Viliam Judák, Svetlo všedného dňa, str. 200)